Štiepim sa

Mala som včera (alebo to bolo dnes?) pocit, že sa ma mama spýtala, kam ideme na obed. Na chvíľu som zostala zmätená a keď mi otázku zopakovala, znela, čo bude na obed. Samozrejme. Lebo von sa chodiť nedá.

Ale na tie dve sekundy som si pomyslela, že sa všetko nejakým zázrakom vrátilo naspäť do normálu. Že je víkendový deň, kedy rozmýšľame o tom, do ktorého nákupného centra sa vyberieme v závislosti od toho, na aký obed máme chuť. Naozaj som mala chvíľu pocit, že korona bol iba môj zlý sen, z ktorého som sa práve zobudila. Ale nie, takéto čosi by môj mozog určite nebol schopný vymyslieť.

Občas mám pocit, akoby sa o moje vedomie pokúšala nejaká iná časť môjho ja. Chce môjmu doterajšiemu ja dopriať oddych od tohto všetkého, lebo vidí, že to už prestávam zvládať a naozaj veľmi potrebujem uniknúť. Bojím sa, že sa raz zobudím do sveta vytvoreného mojou hlavou, zatiaľ čo moje miesto v popredí môjho vedomie zaujme niekto iný. Schopnejší zvládať aktuálnu situáciu. Ale to sa mi asi iba pripomína posledná séria Mr. Robota.

Nemám okná, žiadny čas, kedy neviem, čo som robila. (Teda teoreticky, lebo si už ani nepamätám, čo som mala na obed, ale som si dostatočne vedomá toho, že som si ho uvarila a zjedla.) Dni sa už dávno zlievajú dokopy, ale verím, že ešte bude horšie. Možno nie pre mňa osobne, ale pre ľudstvo určite.

Džejn.