Rozporuplné pocity
Časť ľudí chce, aby bolo znova všetko otvorené, pretože potrebujú znova zarábať. Lebo nemajú peniaze na základné veci, ak nepracujú. Ďalšia časť sa sťažuje na tých, ktorí sa prechádzajú po vonku bez rúšok. Niektorí hovoria, že máme zostať doma, niektorí zase, že je dobré chodiť von pri dodržaní istých pravidiel.
Ja z toho mám akurát tak chaos. Cítim sa previnilo, keď cítim potrebu ísť von s ľahostajným nastavením mysle. Lebo fakt nemám chuť nevraživo sa pozerať na všetkých ľudí, ktorí okolo mňa prejdú. Dávať si pozor, aby niekto nebol odo mňa na menej ako dva metre, mi príde neuskutočniteľné. Veď ani neviem, ako tie dva metre vyzerajú. V odhadovaní vzdialeností, veľkostí a dĺžok som bola vždy hrozne zlá.
Samozrejme, že nechcem ísť von bez toho, aby som mala zakrytý nos a ústa. Ale zároveň sa aj tak bojím, že niekomu bude prekážať už len moja existencia v jeho prítomnosti. Nechcem ľudí obťažovať a nechcem vidieť ani to, ako niekto úplne ignoruje pravidlá. Asi som si za ten mesiac a čosi odvykla od vonkajšieho sveta. Lebo veď prekážať som mohla ľuďom aj doteraz, nie? A určite sa našli takí, ktorí prekážali mne.
Proste si neviem nejak upratať v hlave to, že nasadiť si rúško, vyjsť von, dávať si pozor a báť sa všetkých ľudí, ktorí sa okolo mňa mihnú a prísť naspäť domov ukľudnená, lebo som konečne bola vonku. Stojí ten vonkajšok vôbec za nervy, ktoré mi prináša príprava na to, aby som sa tam vybrala?
Džejn.
Ja z toho mám akurát tak chaos. Cítim sa previnilo, keď cítim potrebu ísť von s ľahostajným nastavením mysle. Lebo fakt nemám chuť nevraživo sa pozerať na všetkých ľudí, ktorí okolo mňa prejdú. Dávať si pozor, aby niekto nebol odo mňa na menej ako dva metre, mi príde neuskutočniteľné. Veď ani neviem, ako tie dva metre vyzerajú. V odhadovaní vzdialeností, veľkostí a dĺžok som bola vždy hrozne zlá.
Samozrejme, že nechcem ísť von bez toho, aby som mala zakrytý nos a ústa. Ale zároveň sa aj tak bojím, že niekomu bude prekážať už len moja existencia v jeho prítomnosti. Nechcem ľudí obťažovať a nechcem vidieť ani to, ako niekto úplne ignoruje pravidlá. Asi som si za ten mesiac a čosi odvykla od vonkajšieho sveta. Lebo veď prekážať som mohla ľuďom aj doteraz, nie? A určite sa našli takí, ktorí prekážali mne.
Proste si neviem nejak upratať v hlave to, že nasadiť si rúško, vyjsť von, dávať si pozor a báť sa všetkých ľudí, ktorí sa okolo mňa mihnú a prísť naspäť domov ukľudnená, lebo som konečne bola vonku. Stojí ten vonkajšok vôbec za nervy, ktoré mi prináša príprava na to, aby som sa tam vybrala?
Džejn.