Neistota a náhodné bolesti
Dnes som do niektorých svojich kníh dala papierik s menom a adresou ľudí, ktorým chcem, aby boli poslané, keď zomriem. Naozaj som presvedčená o tom, že to bude tento rok a neústupčivosť koronavírusu ma v tom iba utvrdzuje.
Aby ste chápali, nemyslím si, že zomriem na tento vírus. Ale kvôli nemu sa nedostanem k žiadnemu inému lekárovi a ani na preventívnu prehliadku, ktorú po asi siedmych rokoch už celkom potrebujem. Mám pocit, že je so mnou niečo fyzicky v neporiadku, cítim divné bolesti v častiach tela, kde som ich doteraz necítila. Možno starnem, možno za to môže iba to, že som už mesiac nevystrčila päty z domu a možno je to iba stres z tohto všetkého. Každopádne verím tomu, že na tomto svete už nepobudnem dlho a desí ma to do nepríčetnosti.
Samozrejme si hovorím, ako to nie je fér, veď som ešte ani nemala možnosť poriadne žiť. Ledva som vyšla zo školy a trochu si zvykla na 8 hodinový pracovný čas, začalo sa toto šialenstvo, kedy všetci máme zostať doma. A ja zostávam, lebo jednak nemám energiu kamkoľvek ísť a druhak mám pocit, že by som bola zlý človek a svojím pohybom mimo bytu by som ľudí okolo seba iba zbytočne ohrozovala. Veď predsa dokážem zostať doma pár mesiacov bez toho, aby som sa zbláznila, nie?
Počas semestra som si aspoň mohla povedať, že už iba x týždňov a bude koniec. Teraz je koniec v nedohľadne, všetko je neisté a ja vlastne v takomto svete existovať ani nechcem. Takže tak.
Džejn.
Aby ste chápali, nemyslím si, že zomriem na tento vírus. Ale kvôli nemu sa nedostanem k žiadnemu inému lekárovi a ani na preventívnu prehliadku, ktorú po asi siedmych rokoch už celkom potrebujem. Mám pocit, že je so mnou niečo fyzicky v neporiadku, cítim divné bolesti v častiach tela, kde som ich doteraz necítila. Možno starnem, možno za to môže iba to, že som už mesiac nevystrčila päty z domu a možno je to iba stres z tohto všetkého. Každopádne verím tomu, že na tomto svete už nepobudnem dlho a desí ma to do nepríčetnosti.
Samozrejme si hovorím, ako to nie je fér, veď som ešte ani nemala možnosť poriadne žiť. Ledva som vyšla zo školy a trochu si zvykla na 8 hodinový pracovný čas, začalo sa toto šialenstvo, kedy všetci máme zostať doma. A ja zostávam, lebo jednak nemám energiu kamkoľvek ísť a druhak mám pocit, že by som bola zlý človek a svojím pohybom mimo bytu by som ľudí okolo seba iba zbytočne ohrozovala. Veď predsa dokážem zostať doma pár mesiacov bez toho, aby som sa zbláznila, nie?
Počas semestra som si aspoň mohla povedať, že už iba x týždňov a bude koniec. Teraz je koniec v nedohľadne, všetko je neisté a ja vlastne v takomto svete existovať ani nechcem. Takže tak.
Džejn.