Komunikácia je základ, ktorý neovládam

Nikdy som nebol dobrá v komunikovaní svojich pocitov. Zvykla som hystericky plakať a trieskať všetkým naokolo, ale príčinu som skoro nikdy nevedela vysloviť. Buď som ani sama netušila, čo mi vlastne je, alebo som to naschvál potláčala, lebo mi to prišlo príliš hlúpe či nepodstatné.

Dusila som v sebe strach, ktorý som nedokázala pomenovať, poníženie, ktoré som nechcela nahlas priznať, vinu, ktorú som si nechcela pripustiť. A veľa iných negatívnych emócií, ktoré sa často premieňali na bezbrehú zlosť a čisté zúfalstvo z toho, že sama sebe nerozumiem a nedokážem nájsť tú správnu odpoveď na otázku, čo mi je, keď sa ma niekto spýta. Miera nekomfortu, ktorú dokážem znášať, je nízka, ale vždy sa snažím vydržať a čo najdlhšie nič nepovedať, až nakoniec vybuchnem. Namiesto toho, aby som upozornila, že sa so mnou niečo deje, nechávam si to najprv pre seba. A keď to už naozaj nedokážem vydržať, zosypem to na všetkých vo svojom okolí s neuveriteľnou intenzitou, ktorej bolo možné vyhnúť sa, keby som bola bývala ochotná podeliť sa o to, že sa začínam cítiť nepríjemne. Takto moje výbuchy naozaj môžu pôsobiť dojmom, že sa dejú znenazdania, bez zjavnej príčiny a úplne neopodstatnene. Lenže ono to vo mne dlho buble, zbiera sa a nakoniec sa všetko to, čo som sa snažila udržať pod pokrievkou, aj tak rozuteká do všetkých strán.

Myslím, že svoje zlé pocity a problémy (či už osobné alebo pracovné) zamlčiavam preto, lebo mám dojem, že by mi s nimi aj tak nikto nedokázal pomôcť. Je dosť možné, že to pramení z úplne jednoduchej veci. Schválne, som zvedavá, či tam uvidíte tú paralelu alebo ju tam vidím iba ja.

Mám dosť citlivý a malý močový mechúr a som si istá, že ako dieťaťu (a aj potom neskôr a vlastne stále) sa mi stalo, že som rodičom oznámila, že mi treba ísť na záchod, ale oni s tým akurát vtedy nedokázali nič urobiť. Lebo sme sa práve nachádzali na mieste, kde sa na záchod ísť nedalo, prípadne sme boli v aute a nemohli sme len tak zastať. A presne tá ich bezmocnosť vyriešiť môj problém sa premietla do toho, že sa ešte aj teraz snažím čo najdlhšie nič nepovedať, keď mi v aute treba ísť cikať a iba potichu trpím a tŕpnem, nech sa čo najskôr objaví nejaká pumpa. Ozvem sa až vtedy, keď potrebujem okamžité riešenie a hrozí, že ak nič nepoviem, tak sa že fakt pocikám alebo minimálne začnem absolútne hrozným spôsobom panikáriť. A toto isté aplikujem aj na svoje emočné prežívanie. Preto nič nepoviem, keď sa ma spolužiak dotýka, aj keď mi je to nepríjemné, preto odpapagájujem ľúbim ťa, aj keď to tak necítim, preto nepoprosím brata, nech v noci toľko nekričí pri svojich online hrách. Iba sa uzavriem do seba a zúfalo zakričím až keď to už viac nedokážem zniesť. Lebo až dovtedy stále dúfam, že sa to nejak vyrieši bez konfrontácie, že ten človek prečíta moje myšlienky a pochopí, čo sa mi nepáči alebo čo potrebujem a zariadi sa podľa toho. Som milá a znášanlivá, až pokým raz (zdanlivo zrazu) nie som.

Snažím sa vydržať ticho najdlhšie, ako to ide, rozptýliť sa od toho, čo sa mi premieta v hlave a ozvem sa až vtedy, keď je situácia kritická. A niekedy ani vtedy nie.

Džejn.