Hrozba

Rodičia chcú, aby som išla von. Prejsť sa a nesedieť stále doma. Už je to viac ako 40 dní, čo som bola maximálne vyniesť smeti (aj to iba raz).

Neviem, či mi to zostávanie doma nejak príliš lezie na mozog. Mám pocit, že som si zvykla, oveľa ľahšie ako som si v lete zvykala na chodenie do práce. Teraz, keď to potrebujem, môžem si na 20 minút ľahnúť do vlastnej postele namiesto toho, aby som ležala na zemi na záchode. Je to fajn. Samozrejme, zlenivela som. A to treba povedať, že som bola lenivá už aj pred koronténou. Ale teraz sa navyše aj bojím ísť von. Alebo si to možno len tvrdohlavo nechcem dovoliť. Lebo si nechcem pripustiť predstavu tohto nového sveta existencie s rúškami a stálym, urputným umývaním rúk. Keď už má byť moja sloboda pohybu obmedzená, tak aspoň nech úplne. Nechcem mať možnosť chodiť ani do prírody, keď sa nemôžem skryť v nákupnom centre.

Viem, preháňam a zbytočne robím zle sama sebe. Viem, že moji rodičia to myslia dobre, keď ma posielajú von. Ale príde mi to priskoro. Stále pribúdajú prípady, stále zomierajú ľudia, stále nerozumieme tomu, aké následky vôbec tento vírus na ľudský organizmus môže mať. Ale vieme to, že je nákazlivý, že na jednej lodi ochorelo skoro 20% cestujúcich, lebo na nej jeden nakazený človek strávil 5 dní a zistil, že je chorý až o ďalších 6 dní po tom, ako z lode odišiel. Ja sa nechcem vrátiť do sveta strachu a obmedzení a preúčania sa a nemožnosti pohybu. Je to také ťažké pochopiť?

Ale hej, onedlho sa vyberiem na prechádzku, lebo podľahnem tlaku rodičov. A nie že by som nechcela ísť von. Iba v tom v aktuálnej situácii nevidím žiadny zmysel.

Džejn.