Po dvoch týždňoch home office prichádza prvá kríza

Dnes sa mi vstávalo poriadne ťažko. Nie, že by to bol nejaký veľmi výnimočný stav, veď aj pred koronténou som mala zlé dni. Ale vždy som sa z tej postele vyhrabala a prišla som do roboty najneskôr o pol desiatej. (Teda až na ten jeden deň tesne pred Vianocami, kedy som najprv išla na otočku do Trnavy a do práce som priplachtila až okolo dvanástej.)

Priznávam, že keď sa mi párkrát nechcelo sedieť v práci za počítačom, rozhodla som sa radšej ísť k lekárovi. Toľko som počas posledných asi ôsmych rokov zanedbávala svoje zdravie, že som si povedala, že pár preventíviek by aj celkom bolo na mieste. Ale teraz mám pracovnú stanicu ani nie meter od postele. Ráno mi stačí v polospánku sa prehupnúť na stoličku, otvoriť a zapnúť notebook a môžem sa tváriť, že pracujem. Zároveň ma to však nabádza k tomh, aby som sa flákala, a to samozrejme viac ako zvyčajne. Dnes ráno keď som uvidela, že je už vonku svetlo, stiahla som žalúzie, hodiny som dala tak, aby som na ne nevidela, zakryla som si oči dekou a snažila som sa presvedčiť svoje telo, nech sa ešte oddá sladkému spánku. Chcela som naďalej žiť v snoch, do ktorých mi však nakoniec aj tak prenikla realita. Neviem, kedy som sa prvýkrát zobudila, ale naozaj vyliezť z postele som sa prinútila až o desiatej. (Ono keby sa neposúval čas, tak by bolo iba deväť, ale moje vnútorné hodiny sa s posunom zatiaľ nestihli vysporiadať.) A viete čo? Nikto ma nezháňal, nepotreboval a nečudoval sa, kde som. Nie, že by som chcela, aby sa niekto aktívne snažil zistiť, kde som a prečo nesedím za počítačom, a ani nechcem zneužívať home office na účely ničnerobenia. Ale v aktuálnej situácii keď som na tom psychicky zle, tak je také jednoduché zostať v posteli a spať, až to ani pekné nie je. Hovorí sa síce, že človek si zvykne na hocičo, ale ja by som si asi na neustály home office nezvykla. Veď by som už nikdy nechcela výjsť von.

Už sa teším na to, keď konečne vypadnem z tohto bytu a nebudem sa musieť báť, že sa nakazím alebo že koronu prinesiem k nám domov. Teším sa na to, keď budem môcť splietať plány na výlety, ale viem, že to tak skoro nebude. Všetko sa presúva, život zastal a ja iba môžem dúfať a veriť v to, že ešte aj o rok budem mať svoju aktuálnu prácu.

Džejn.