We need a rush

Viete, čo robím, keď mám pocit, že všetko je až príliš pokojné? Pozerám na Youtube videá s tématikou sebapoškodzovania, samovraždy, panických záchvatov a kolapsov.

Mám svojich favoritov a niekedy nájdem aj niečo nové, ale väčšinou mám všetko, čo mi prináša ten "správny" pocit, už vypozerané. Nedokážem nájsť novinky, ktoré by rozprúdili krv v mojom tele, pri ktorých by som pocítila úzkosť, ľútosť alebo by sa mi rozbúchalo srdce. Nachádzam iba buď stále to isté, alebo je všetko ďalšie príliš nudné. Nemá to ten správny náboj, tú správnu energiu, proste mi to nedáva to, čo práve potrebujem - niečo cítiť.

Zvyčajne pozerám scény z filmov a seriálov. Kedysi som si dokonca zvykla pozrieť celý film kvôli jednej scéne so sebapoškoddzovaním/samovražedným pokusom/panickým záchvatom, ktorú som videla na Youtube, lebo som si myslela, že keď sa viac vžijem do tej postavy, budem to s ňou viac prežívať. Ale najlepšie panické záchvaty a fainting scenes sú aj tak z reálneho života. Teda z rôznych game shows, kde ľudia idú až do vypätia síl. Tých ľudí mi je ľúto a neviem, komu napadlo vôbec takéto relácie robiť. Ale zjavne nie som jediná, ktorá si občas chce pozrieť, ako je niekomu inému zle. Pretože keby nebol dopyt, tak tu niečo také nie je.

Občas si proste všetci potrebujeme okoreniť život a keď to aj tak v telke dávajú, tak what the hell. Potrebujeme cítiť, že sme živí a že ešte stále dokážeme súcitiť a so zatajeným dychom sa pozerať na to, ako je niekto zavretý v jednom priestore s obrovským chlpatým pavúkom.

Džejn.