Problémové videnie seba

Na šprintovom planningu ma vždy prepadne chuť ublížiť si, keď vidím, čo všetko budem musieť počas nasledujúcich dvoch týždňov otestovať. Čím to je, že akonáhle je niečo prekážkou v mojom ničnerobení, tak mám pocit, že sa rúca svet?

Vytrhni ma z tejto pošahanej reality, ktorú vnímam cez vlastné vedomie. Chcem preskočiť do toho tvojho, aj keď to už viac nebudem ja. Nechcem byť ja. Chcem byť niekto iný. Niekto s naozajstnými problémami. Už viac nie s tými, ktoré si dennodenne vytváram sama. Chytá ma chuť správať sa nezodpovedne, byť dlho hore, byť vonku po tme a vykašľať sa na povinnosti. Chcem byť nekontrolovaná, chcem vypnúť svoj morálny kompas, svoj strach a nakoniec si nič z toho nepamätať. Ale aj keď sa nachádzam v stave eufórie a správam sa ako debil, všetko si uvedomujem. Robím zlé veci aj napriek tomu, že viem, že sú zlé, aj napriek tomu, že viem, že ich budem neskôr ľutovať. Nedokážem sa zastaviť. (Toto som tu už rozoberala, však?)

Ovplyvňujú ma ľudia v mojom okolí, ľudia v seriáloch a filmoch, ľudia na Youtube. Keď vidím niekoho tvoriť, potrebujem to robiť tiež. Opakujem po druhých, lebo neviem, kto je ja. Som zmesou iných ľudí a keď nemám vonkajší stimul, neviem, čo so sebou. Pod vplyvom očakávaní spoločnosti a mojich blízkych som schopná zahlušiť svoj hlas, ktorý sa mi zatiaľ nepodarilo nájsť. Cítim sa ako hlúpe decko, ktoré nič nevie. Lebo nič neviem poriadne. Iba stále znova nachádzam svoju sebaľútosť bez jej pretavenia na niečo zmysluplné. Tieto žvásty všade, kam sa pozrieš, sú produktom človeka unudeného životom, ktorý nikdy nemusel riešiť nič vážne. Do kolien ma dostávajú každodenné prežívania, lebo nedokážem regulovať svoje emócie a celkovo nič z tohto vlastne nedáva zmysel.

Potrebujem to dať zo seba von, aj keď sa neustále opakujem. Som v jednom kole, bojujem zakaždým s tým istým - so sebou. Nedokážem sa prijať taká, aká som, so svojimi chybami a úchylkami, ktorými sa v istých chvíľach až príliš chválim. A teraz ma ospravedlňte, musím sa ísť ukľudniť.

Džejn.