V sobotu do práce

Už pár rokov je môj vnútorný kalendár posunutý o deň dopredu. Počas posledných dvoch rokov to nebol až taký problém, keďže som školu v piatok väčšinou nemávala. Ale teraz, keď chodím do práce a je odo mňa očakávané, že tam v piatok budem, začalo toto moje posunutie byť o niečo viac nepríjemné.

Samozrejme, nie je to žiadny neprekonateľný problém. Len ma tak trochu v piatok ráno deptá, že môj mozog mi hovorí, že prečo sakra idem do práce, keď je sobota. Dnes som napríklad mala chvíľu pocit, že idem na nejaký výlet vlakom, lebo keď som vyšla z domu, bolo ešte pološero, a to je čas, kedy som párkrát v minulosti započala svoju výpravu za celodenným dobrodružstvom. Potom keď som v práci, mám pocit, že je pondelok a na konci dňa som rada, že je naozaj piatok a predo mnou je víkend. Zatiaľ sa mi nepodarilo prísť na žiadny typ "resetu", žiadnu kombináciu voľna a práce, ktorou by som dosiahla, že by som konečne v piatok nemala pocit, že je sobota. Lebo ono to vlastne začne hneď za začiatku týždňa. Síce si uvedomujem, že mám za sebou dva voľné dni (naozajstná sobota a nedeľa), ale už v pondelok poobede mám pocit, že je utorok. Možno to pochádza z čias asi tretiaku na výške, kedy som v pondelky do školy nechodila, teda som mala voľno a potulovala som sa po vonku, a keď som už mala za sebou prvý deň v týždni, kedy som išla do školy, bol naozaj utorok.

Asi proste potrebujem štvordňový pracovný týždeň (ale kto nie, však). Ale o tom zatiaľ môžem akurát tak snívať. A vy môžete snívať spolu so mnou.

Džejn.