Strach

Sedí na zemi a plače tak veľmi, že si musí zakrývať ústa rukou, aby ju nikto z kolegov nepočul. Slzy sa jej rynú z očí, pretože sa začína báť tohto sveta. V posledných týždňoch z neho ide nový druh strachu, ktorý doteraz úspešne ignorovala.

Nespravodlivosť tu bola vždy, lebo život nie je fér a každý príbeh je iba odrazom jeho rozprávača. Ale verila, že nezainteresovaní ešte predsalen dokážu vidieť objektívnu pravdu. Ovplyvnení sú však všetci, každý má svoje dôvody k tomu, aby sa naklonil na niektorú stranu a otázkou zostáva, či to bude tá, v ktorú verí ona. Len čas ukáže, či vyhrajú tí podľa nej správni, či sa svet znova dostane v jej očiach do rovnováhy, lebo aj ona je predsa zaujatá presne tak, ako všetci ostatní. Má svoje dôvody a pocity pre ľudí, ktorým verí, lebo si ju získali svojimi skutkami. To, čo spravili pre ňu aj pre druhých, čím boli (a stále sú), čo vybudovali, to nemôže predsa len tak zmiznúť z povrchu zemského, prekresliť sa jedným obvinením, ktoré sa ani poriadne neprešetrilo.

Tak zostáva iba dúfať, že sa všetko na lepšie obráti, že nezvíťazí bezbrehá moc a túžba (po čom asi?). Nech všetci (a hlavne ona) môžu opäť ľahšie dýchať a veriť v krajšie zajtrajšky.

Džejn.