Umelé šťastie (25. 7. 2017) - prvý mesiac brania antidepresív a antiepileptík

Zotreli sa mi predely medzi dňami. Spím, kedy sa mi zachce, či je noc alebo deň. Možno je to liekmi, fakt neviem, ale nie je to zrovna príjemné. Aj keď je pravda, že v podstate aj tak nemám čo robiť. Rozložila som si puzzle, ale na jeho poslednú časť možno ani nebudem mať nervy. Chcela by som to dokončiť, ale mám pocit, že to do nedele nestihnem. (pozn.: V nedeľu som odchádzala na dovolenku do Chorvátska.) Rozmýšľam, či som iba lenivá alebo je v tom niečo viac. Nedokážem si vymyslieť poriadny program, aj keby som iba mala ísť von prejsť sa. Tak strašne sa mi nechce. Nechce sa mi ani čítať, aj napriek tomu, že mám celkom dobrú knihu. Mám pocit, že mi je lepšie, akoby som mala v hlave oveľa jasnejšie. Pochmúrnosť odišla preč a s ňou aj kus zo mňa. Teraz už mám chuť ublížiť si iba z dôvodu, aby som neprestala byť sama sebou. Vtipné, ako niekto dokázal vymyslieť lieky, ktoré zaženú zlé myšlienky. Aj ked problém to vlastne žiadny nerieši. Len budem umelo šťastná. Možno.

Džejn.