Skrat(k)y

Zase tak trochu na nôtu sebapoškodzovania, lebo je to stále sa vyskytujúci jav v mojom živote. V zlých chvíľach mám pocit, že som na tom závislá, lebo hocičo málinko nepríjemné sa stane, moja prvá reakcia je "potrebujem si ublížiť, lebo inak sa neviem vyrovnať s týmto pocitom". Pritom keby som sa trochu posnažila, tak zistím, že nič nie je také čierne, ako sa zdá a existujú veľmi dostupné alternatívy, ktorými by som si mohla pomôcť. Také naozajstnejšie ako to, že furt kŕmim toho diablika v mojej hlave.

Metóda, ktorú som sa pokúšala v lete párkrát aplikovať, je kreslenie si po miestach, na ktorých som si chcela ublížiť. (Mám pocit, že som sem o tom už písala, ale tvárme sa, že nie.) Zvyčajne to teda boli ruky a predlaktia, asi preto, že ich najviac vidno a nechcela som si ich zjazviť ešte viac ako ich zjazvené už mám. A zistila som, že fixky na bielu tabuľu idú zmyť veľmi ľahko na prvýkrát bez akýchkoľvek stôp. Takže v práci som mohla mať ruky pokreslené a doma nikto nevidel žiadne pozostatky. Ani tú morskú vílu, ktorú mi na predlaktie nakreslil kolega.

Včera som skúsila ďalšiu vec, ktorá ako neskôr vysvitlo, nebola príliš super nápadom. Ráno v električke som mala chuť vystúpiť až v meste, že si v drogérii kúpim žiletky, lebo tak dlho som sa poriadne neporezala, že môj mozog mi nechce dať pokoj a neustále dobiedza. Vstala som pomerne neskoro, takže som do električky nastúpila až kúsok po ôsmej a keďže som stále pociťovala nutkanie ublížiť si, nechcelo sa mi príliš ísť do práce, lebo to nutkanie dokáže byť strašne rozptyľujúce. Akurát z cesty do centra mesta, v ktorom bývam, sa nejakým zázračným spôsobom vykľula cesta do iného mesta, konkrétne do Trnavy. Keď som tam vystúpila z vlaku, začala som si uvedomovať, akú blbosť som spravila, ale zároveň som mala pocit, že to, čo sa deje, nemôže byť realita. Nie je predsa možné, aby som vo štvrtok doobeda spontánne sadla na vlak, odviezla sa do iného mesta a nikomu o tom nepovedala.

Ale keď už som teda v tej Trnave bola, zašla som na vianočné trhy trochu sa ukľudniť. Počasie mi prialo, dokonca som na Trojičné námestie trafila bez toho, aby som potrebovala použiť mapu. Na trhoch som si dala lokšu a sirup jazmín-pomaranč zaliaty horúcou vodou (volali to nealko punč a vypýtali si za to 2,30€, pričom celá pollitrová fľaša sirupu stojí 5€). Potom som sa ešte kúsok prešla, ale už v podstate smerom naspäť na stanicu. Chcela som stihnúť vlak o 10:48, ale nasadla som až na ten o 11:18. Niečo pred dvanástou som bola naspäť v meste, do ktorého patrím, a kúsok po dvanástej som sa slávnostne objavila v práci. Moja prvá otázka bola, či tam ešte pracujem, lebo je celkom odvážne len tak si neprísť a nedať nikomu vedieť (a ignorovať všetky pokusy o kontakt, ako som sa dozvedela, keď som si večer znovunaštartovala Messenger a Instagram). Dokonca jeden kolega už stihol zavolať aj mojim rodičom, takže som ešte musela dať vedieť aj im, že som v poriadku a že nie, nič (príliš zlé) sa nestalo.

Lebo ako niekomu vysvetlíte, že som proste potrebovala utiecť, lebo som nechcela riskovať, že sa pred všetkými nervovo zrútim 5 dní pred Vianocami? Síce sadnúť na vlak a odísť preč nie je veľmi inteligentné riešenie, lebo stále tak mierne evokuje nervové zrútenie sa. Ale je to niečo, k čomu sa schyľovalo snáď odkedy som nastúpila do práce. Konečne som si splnila svoj pošahaný sen o aspoň chvíľkovom úteku od reality. Ani následky tohto môjho činu neboli príliš nepríjemné. Len som asi nechtiac vystrašila pár ľudí, nad čím som vtedy vôbec nerozmýšľala. Vlastne som príliš nerozmýšľala nad ničím. Vypla som svoj vnútorný hlas, ktorý mi šepká, čo všetko musím urobiť, lebo sa to odo mňa očakáva a užívala som si to, že som na chvíľu mohla vypadnúť od všetkého, čo poznám a každodenne zažívam. Ale viete ako, geographical cure never works (ukradnuté od Johna Greena) a aj keď je človek fyzicky na inom mieste, aj tak sa stále musí pasovať s myšlienkami vo vlastnej hlave.

Znova mi bolo pripomenuté, že sú ľudia, ktorí sa o mňa budú báť, keď sa im nebudem ozývať, keď nebudú vedieť, kde som. No práve to, že o mojom výlete nikto nevedel, mu dodalo presne ten náboj, ktorý som potrebovala. Potrebovala som byť stratená pre druhých, lebo sa skoro konštantne cítim stratená sama pre seba. Ale dúfam, že to už viac neurobím.

Džejn.