Láska

Uplynulý pracovný týždeň bol akýsi zvláštny. Už si nepamätám, čo sa dialo v pondelok, ale v utorok sme mali vianočné posedeníčko z práce.

Dlhšie som mala dilemu, či ísť na kapustnicu u mamy v robote alebo na vianočný večierok so svojimi kolegami. Nakoniec za mňa rozhodli ľudia na Instagrame, kde v ankete hlasovalo tuším 17 ľudí za to, aby som sa radšej išla zabaviť s kolegami a jeden človek sa vyjadril, aby som zostala verná kapustnici v maminej robote, kam už pár rokov chodievam. Zábava to na tom večierku síce pre mňa až tak nebola, ale asi to bolo niečo, čo som potrebovala a aj som dostala možnosť správať sa tam ako dievča, čo nevie, kde má svoje alkoholové limity. Len mi už asi nikdy viac na podobných akciách nedovolia piť.

Dala som si teda jedno malé pivo a dve hruškovice behom asi prvej hodiny až hodiny a pol. Neviem, či to treba dodávať, ale nie som zvyknutá na pitie alkoholu, teda na mňa dosť rýchlo zaúčinkoval. Začalo ma jemne motať, tak kolega, že poď von na cigaretu. Studený vzduch bol fajn, ale ja som fajn príliš nebola. Začala som sa opúšťať, čo sa mi po pití alkoholu stáva, tak som tam vonku sedela ako kôpka nešťastia, trochu mimo tohto sveta a miestami som mrnčala. Potom som začala cítiť, ako mi do krku stúpa žalúdočná kyselina, ale vracať som fakt nechcela. Tak som z toho dostala chvíľkový celkom intenzívny panický záchvat, držala som kolegu za ruku a následne som sa hanbila jak pes. Vonku na stoličke som strávila dokopy možno aj dve hodiny, kým som sa odvážila prísť naspäť dnu. Mezitým som počúvala rozhovory iných kolegov a s ďalším kolegom som sa porozprávala o zmysle života a veciach tomu podobných.

Domov mňa a ešte ďalších dvoch kolegov porozvážal kolega, ktorý nepil alkohol a ja som domov prišla už skoro s triezvym pocitom, lebo som počas 4 hodín predtým pila akurát tak citrónovú vodu. Časová os teda bola zhruba taká, že som začala piť niečo po piatej, prestala som asi o pol siedmej a o pol dvanástej som ľahla do postele a okamžite som zaspala. Zobudila som sa však o pol tretej v noci a do pol štvrtej som nevedela znova zaspať. Tak som vyložila a naložila umývačku riadu, znova som sa uložila a spala som až do štvrť na osem, kedy som už fakt musela ísť do práce.

Streda prebehla normálne, ráno ma kolegovia trochu prišli skontrolovať, či žijem, žila som, tak boli spokojní. Snažila som sa pracovať, dostala som jednu takú úlohu, s ktorou som mala trochu problém, tak som sa asi o tretej zbalila, že kašlem už na to, dorobím to vo štvrtok. Lenže vo štvrtok som ráno v električke dostala také silné nutkanie ublížiť si, že som sa rozhodla ujsť, lebo som sa potrebovala fyzicky hýbať a nie iba sedieť zavretá v kancelárii. Dala som si útekové doobedie, kedy som všetkých tak trochu vystrašila, ale od toho utorka som na to akosi mala nábeh. Keď som sa vrátila do práce, porozprávala som sa s kolegom, proste som mu povedala, čo sa stalo, že som mala chuť ísť si kúpiť žiletky, aby som sa mala s čím porezať, ale zároveň som to nechcela spraviť, tak som proste potrebovala na chvíľu odísť. A on že je na mňa hrdý, že som si tie žiletky nekúpila. Potom mi ešte povedal, že iný kolega volal mojej mame, lebo sa o mňa báli a ja som reálne chvíľu nevedela, či mu mám veriť alebo nie. Keď som pochopila, že nežartuje, tak som sa strašne rozplakala, to zase musela byť "podívaná". Tuším som sa počas tohto posledného týždňa rozsypala o niečo viac, ako by som predpokladala, že sa vôbec dokážem pred zrakmi iných.

Na piatkovom stand-upe som sa všetkým ospravedlnila za to štvrtkové doobedie, lebo ma fakt mrzelo, že som im spôsobila starosti. Ale zároveň ma to aj tak trochu zahrialo pri srdiečku. To a ešte aj ďalších pár vecí. Napríklad, že kolega z tímu, ktorého úlohy testujem, mi požičal DVDčko s filmom Moulin Rouge. A iný kolega mi prišiel ukázať svoju fotoknihu s panorámami Tatier, lebo vie, že mám rada fotky. A ďalší kolega mi dovolil, aby som mu ukázala svoje dve fotoknihy a porozprávala mu obšírne blbosti o fotkách, ktoré v nich sú.

Poučenie z tohto týždňa je, že ľuďom na mne záleží a ja by som fakt mohla prestať robiť uletené úteky (či už fyzické alebo mentálne). Lebo raz budem fakt potrebovať pomoc a niečo sa mi stane bez môjho pričinenia, a vtedy sa už nikto nebude unúvať pomáhať mi, hľadať ma alebo zisťovať, čo sa mi stalo.

Džejn.