Všetci sme len ľudia

Zase raz sa mi potvrdilo, že akokoľvek veľmi by som si myslela, že moje problémy sú jedinečné, nie je to tak a nikdy ani nebude. Akokoľvek zle sa cítim, niekto so mnou dokáže súcitiť a dokáže porozumieť tomu, čo prežívam.

Stalo sa teda toto. Doniesla som do práce knižku, ktorú som si kúpila na Bibliotéke. Je to knižka o mačičke Pusheen, preto celkom zožala úspech a nechala som ju prelistovať viacerým ľuďom. Jeden kolega z vedľajšej kancelárie si ju začal čítať celú od začiatku do konca. Nechcela som ju stratiť z dohľadu, teda som zostala pri ňom. Keď mal tú knihu už skoro dočítanú, prišiel iný kolega, s ktorým chodieva ešte iný kolega (iný ako ten, čo čítal knihu) fajčiť. Príchodzí uvidel knižku, tiež si ju pozrel a keď som mu povedala, že som si ju deň pred tým kúpila na Bibliotéke, tak sa ma spýtal, či mám rada knižky, ja že hej, on že má plnú garáž kníh a nevie, čo s nimi, či ich teda nechcem. Tak som mu povedala, že síce mám rada knihy, ale nechcem ich mať doma. Že si ich buď požičiavam z knižnice, alebo čítam elektronické. A on že prečo. Tak ja som sa úplne zháčila, lebo niekedy síce chcem rozprávať o svojich temných chvíľach, ale zrovna vtedy som nečakala, že sa to zvrhne takým smerom.

Dôvodom, prečo nechcem mať doma knihy a prečo som väčšinu svojich kníh v minulosti predala, rozdala alebo zaniesla do knižnice je, že som nechcela, aby v prípade mojej samovraždy po mne zostali na oštaru môjmu okoliu. Kolegovi a celej kancelárii som povedala niečo v zmysle: Kedysi som mala obdobie, kedy som sa chcela zabiť a nechcela som, aby po mne zostali knihy. A doteraz mi to tak trochu zostalo, že ich nechcem hromadiť doma vo fyzickej forme, ale občas si predsalen nejakú kúpim a prípadne ju posuniem ďalej.

A on na to, že či mávam ešte stále také obdobia, ja že občas a on že on máva silné depresie a zvykne na to brať lieky. Že ho raz našli pod stromom so zavesenou slučkou, na čo sa do rozhovoru zapojila kolegyňa s tým, že ona raz mala pred sebou tabletky, ale akurát vtedy došiel domov jej manžel. A mne to zase raz trochu otvorilo oči ohľadom toho, že síce o tom otvorene vlastne nehovoríme, ale je nás veľa takých, ktorí keď máme zlé obdobie, tak je fakt zlé. A tým nechcem zľahčovať zlé obdobia ľudí, ktorí neboli blízko k samovražde. Iba ma tento zážitok tak trochu uzemnil a znova upovedomil o tom, že svet sa predsalen netočí len okolo mňa a keď niekto nevidí, ako trpím, tak to nemusí byť preto, že ma vedome ignoruje, ale preto, že má fakt dostatočne veľa svojich vlastných problémov. S ktorými by som mu eventuálne čisto teoreticky možno aj mohla pomôcť alebo by som si ich mohla aspoň vypočuť, ak by chcel a ak by som aspoň na chvíľu prestala byť egocentrickou sviňou.

Keď sa človek zdôverí so svojimi problémami, často sa stáva, že sa mu dostane lásky (vo forme pochopenia a poradenia) z miest, odkiaľ to ani nečakal. Lebo všetci sme len ľudia.

Džejn.