Dušičky

Nie je zvláštne, keď v období Dušičiek niekto aktívne umiera? Ešte mu nemôžete zaniesť kvety a sviečky na hrob a zmieriť sa s tým, že už nie je medzi živými, ale ani sa s ním nedokážete naozaj rozlúčiť, lebo stále tak trochu dúfate, že možno predsalen bude v poriadku.

Môj dedko už pár dní leží v nemocnici a nevie o sebe. Z toho, čo som pochopila z odpočúvania rozhovorov u nás doma, mám pocit, že si už nikto nemyslí, že sa preberie. Mama si už dokonca kúpila čierne šaty na pohreb. Každýkrát, keď jej zazvoní mobil, čakám, že príde správa, že dedko umrel. Okrem toho otcovi včera volal jeho bývalý spolužiak, že ich o pár rokov starší spoločný známy zomrel na následky po cyklistickom úraze. Tohtoročné obdobie venované zosnulým teda bolo v našej rodine naozaj zvláštne.

Väčšinou beriem Sviatok všetkých svätých ako možnosť oddýchnuť si od školských povinností, ale tento rok ten deň dostal úplne iný rozmer. Rodičia a brat išli pozrieť dedka do nemocnice do mesta vzdialeného od Bratislavy asi 2 hodiny cesty autom. Ja som sa rozhodla, že nejdem a nikto ma neprehováral, aby som išla. Skôr som bola od toho odhováraná. Vonku bolo krásne, išla som preto von, bola som v Starbuckse na karamelovom macchiatte a snažila som samu seba presvedčiť, že je všetko v pohode. Večer som si nafarbila vlasy na farbu #violet a keď sa rodičia vrátili z nemocnice, nič som sa nepýtala. Lebo som nechcela nikoho rozrušiť. Ešte aj keď umiera niekto, kto je súčasťou mojej rodiny, tak som sebecká sviňa, ktorá myslí iba na svoj komfort. Tuším fakt nie som dobrý človek. Ale doteraz som nevidela svoju mamu naozaj veľmi plakať, mám s tým teraz začínať?

Občas začínam rozumieť tomu, prečo sa cítim so svojimi silnými emóciami tak osamelo. U nás v rodine totiž nie je zvykom deliť sa o svoje pocity. Nie, že by to niekedy niekto nahlas vyslovil alebo že by ma niekto odhováral od toho, aby som rozprávala o tom, ako sa cítim. Ja som vždy bola tá hysterická, čo občas hulákala na verejnosti a doma rozbila dvere, lebo nimi tak veľmi tresla. Aj ako malá (netínedžerka) som občas mávala záchvaty, počas ktorých som sedela na schodoch na chodbe a zadúšala som sa vzlykmi. Ale nikdy som nebola povzbudzovaná k tomu, aby som vyjadrila, čo ma do týchto stavov dostalo. Lebo si nemyslím, že som sa naozaj tak veľmi hnevala na to, že môj brat nedával prázdne obaly od jedla z Mekáču do toho papierového sáčku, v ktorom sme jedlo priniesli. Iba to bola posledná kvapka potrebná na môj výbuch, ktorý sa už chystal dlhšie.

Môj život nie je peklo, len môj mozog občas chce, aby som si myslela, že áno. Aby som mala dôvod hnevať sa na všetkých a všetko okolo seba, aj keď vlastne nemám prečo.

Džejn.