Ako by si sa cítil, keby ti niekto povedal, že to, kým si, je psychiatrická diagnóza?

Pred viac ako dvoma rokmi som bola psychiatrom diagnostikovaná ako emočne labilná, v zátvorke možná hraničná porucha osobnosti.

Emočná labilita znie podľa mňa ako hrozne bullshit diagnóza, ale dostala som na to nejaké lieky, ktoré som asi po pol roku prestala brať. Čo samo o sebe tej diagnóze vlastne nahráva. To, a aj celá filozofia môjho života - že neviem, čo chcem. A neviem ani to, kým som. Raz nenávidím celý svet a o deň na to by som najradšej všetkým hovorila, ako veľmi ich mám rada.

Okrem toho som mala pocit, že tie lieky aj tak nezaberajú. A taktiež som z toho psychiatra mala pocit, že si nemyslí, že mi naozaj niečo je, ale že iba mrhám jeho časom. Tak som tam radšej prestala chodiť, veď som možno niekomu mohla uškodiť tým, že lekár sa venoval mne a nie niekomu, kto bol na tom horšie.

Moja (ne)diagnóza mi komplikuje život aj vzťahy s ľuďmi. Impulzivita je hrozná sviňa, overspending a oversharing je môj minimálne každotýždenný chlieb. Zároveň pomaly každý mesiac mením farbu svojich vlasov, lebo nie som so sebou spokojná a viem, že ostatní to zrejme vidia, ale ja si nedokážem pomôcť. A nemám sa s kým o tom porozprávať. Lebo kto by chcel niečo také počúvať, však.

Minulý pondelok som mala v práci demo, teda som mala povedať pár vetičiek o tom, čo sme ako testeri za posledné dva týždne urobili. Ako iste viete, neznášam rozprávanie pred ľuďmi, a aj keď tu som mohla sedieť a čítať z papiera a de facto sa na ostatných ani nepozerať, aj tak som mala stres. Hlavne z toho, že sa zakokcem, začnem vetu, ktorú nebudem vedieť dokončiť a spanikárim. Moja nálada v ten deň bola teda v mínusových hodnotách, mala som úzkostný záchvat, porezala som sa nožničkami a asi 20 minút som sedela na zemi na záchode a ľutovala som sa.

A na druhý deň prišiel high jak sviňa. Smiala som sa na každej maličkosti, bola som hlučná, nechcelo sa mi pracovať, lebo som sa chcela rozprávať s ľuďmi, bola som v každom ohľade nepokojná a v stredu to úplne vyvrcholilo. Vtedy ani neviem, či som za celý deň urobila hocičo, čo sa týkalo práce. Hlavne poobede, lebo kedykoľvek bol niekto v kuchynke, pridala som sa. Dokonca som bola asi trikrát vo vedľajšej kancelárii otravovať kolegov, buchotala som tam nejakou loptičkou a nedokázala som sa donútiť sadnúť si za vlastný stôl a pracovať.

Asi už zo mňa boli dosť unavení, lebo ma pár z nich vyzvalo ísť si zahrať stolný futbal, pri ktorom som sa opúšťala jak malé decko. Keď sa mi nedarilo (čo bolo často), tak som mrnčala a nadávala, proste som absolútne nefiltrovala svoje silné emócie.

Vo štvrtok som našťastie išla k lekárovi a rozhodla som sa vôbec neprísť do práce, takže som vychladla. Počas predĺženého víkendu som bola v kine, dočítala som knihu, pozrela som si 8 dielov novej série BoJacka Horsemana, poobiehala som polovicu bratislavských nákupných centier a dnes už mám svoju normálnu sebaľútostnú náladu typu nič sa mi nechce, nechajte ma tak. Ale aj tak sa poznažím prinútiť sa ísť von, lebo vraj má byť celkom teplo. Síce na mňa možno sadnú všetky vírusy, ktoré sa vyrojili, ale možno by mi tri dni liečenia sa doma v posteli celkom prospeli.

Toť na dnes vše, vďaka za vašu pozornosť.

Džejn.