Kontrola

Nikdy som nemala pocit, že mám nad svojím životom kontrolu. Vždy som sa iba snažila robiť všetko pre to, aby som spĺňala očakávania druhých.

Chodila som do školy, učila som sa, dostávala som dobré známky, nechávala som spolužiakov odo mňa opisovať na písomkách, požičiavala som im svoje zošity s poznámkami a vyriešenými domácimi úlohami. Išla som na vysokú školu, našla som si prácu.

Keď som ako trinásťročná prejavila svoju odlišnosť, niektorí ľudia sa ma začali strániť. Keď som si v štrnástich začala ubližovať a odťahovať sa od ostatných, nechali ma. Keď som v predmaturitnom ročníku začala naschvál vracať na školských záchodoch, nikto o tom nevedel. Keď som v tretiaku na výške dva týždne skoro nič nejedla, a potom som počas nasledujúceho roku jedla polovičné porcie, nikoho to nezaujímalo. Keď som plakala na zemi zamknutá na záchode, nikto si to nevšimol.

Napriek tomuto všetkému mám stále dilemu - potrebujem lieky, keď zjavne dokážem existovať aj bez nich? Áno, mám občas sebadeštruktívne sklony a prajem si, aby som nebola vyhodila žiletky, ktorými by som sa mohla porezať, ale je to so mnou naozaj až také zlé? Veď predsa všetci mávajú zlé obdobia. Tie moje sú možno trochu častejšie. A o niečo intenzívnejšie. Ale potrebujem vôbec ten priestor na ľahšie nadýchnutie sa, ktorý by mi lieky mohli potenciálne poskytnúť? Nie je to aj tak nakoniec všetko úplne jedno? Keď som si tými stavmi už toľkokrát prešla, potrebujem ich vôbec riešiť? Nemala by som ich proste len prijať ako súčasť svojho života a prestať sa nad nimi príliš zamýšľať? Lebo veď možno to nabudúce bude lepšie. A fakt akosi nie som stotožnená s tým, že by som do konca svojho života mala brať psychiatrické lieky. Nie je to tým, že by som si myslela, že som dokonalá taká, aká som a ani si nemyslím, že by mi lieky nepomohli. Iba stále v sebe živím nádej, že mi nie je natoľko zle, aby som tie lieky naozaj nevyhnutne potrebovala. A predsa iní ľudia sú na tom horšie a ja si vlastne ani nezaslúžim, aby mi bolo lepšie. (Ale to zase hovoria tí démoni v mojej hlave, ktorých by som sa liekmi možno mohla zbaviť.)

Sľúbila som si, že po skúšobnej dobe budem riešiť svoje stavy. Ale neviem, kde začať. Už mesiac sama seba presviedčam, že zájdem za psychiatrom, ale akonáhle si večer poviem, že zajtra je ten deň, na druhý deň ráno sa mi to zdá byť úplná blbosť. Ja predsa žiadnu pomoc nepotrebujem a keby som bola vďaka vplyvu liekov iná, už by som to nebola ja. A tak si moje nálady veselo kolíšu a ja stále neviem prísť na to, čo vlastne chcem. (Možno cítiť spokojnosť s každodennosťou a nájsť si znova cestu k veciam, ktoré som kedysi mala rada a zároveň nájsť vášeň pre niečo nové, čo ma nebude až tak odtŕhať od reality.)

Potrebujem štruktúru, ale zároveň slobodu, pocit kontroly aspoň nad niektorými aspektami svojho života. Som plná protikladov, sebaľútosť je moje hobby a neviem, ako dlho so sebou ešte budem vedieť žiť.

Džejn.