Tepláky do práce

Som rada, že  mám (zatiaľ) prácu, do  ktorej  môžem  nosiť  tepláky  s  obyčajným  tričkom  a  nikto  mi  nepovie,  že sa to  nepatrí.  Keď už  nemôžem  pracovať  z  domu, aspoň  sa  vďaka  pohodlnému  oblečeniu  môžem  cítiť, ako  by  som  bola  doma. (Aj  keď existencia  v  o  číslo  menších  teplákoch zo  sekáču  nie je  tak  celkom definícia  pohodlia.)

Nedávno  som čítala  knihu  Ženský  algoritmus,  ktorá pojednáva o  ženách  v  IT  sektore.  O  tejto  knihe som  sa  dozvedela  vďaka  podcastu Počuj.,  ktorý  som  objavila niekedy  behom  minulého  leta  (2018). Ale  naspäť  k  obsahu  tej  knihy. Okrem  mnoho  prekvapivých  aj  menej  prekvapivých  vecí  som  sa dozvedela, že autorke  knihy  sa  nepozdáva  tzv.  šľapková móda na IT  pracovisku.  Túto  "módu"  však  ja najviac zbožňujem.  Lebo  ako  som  spomínala  vyššie,  keď už  nemôžem  byť  usadená pred počítačom  v pohodlí  domova, páči  sa  mi, že v  práci  na  mňa nikto  netlačí, aby  som  vyzerala reprezentatívne. Síce  si na seba dám  deodorant  a učešem  si  vlasy, ale  keď sa  mi nechce  vymýšľať  outfit,  úplne  stačí,  keď prídem  v  teplákoch a  tričku  a  v  práci  sa prezujem  do  ikeových  šľapiek.

Väčšinou  samozrejme  moje  oblečenie  odráža  moju  náladu, ale  ak  mám  pravdu  povedať,  sama neviem,  ktoré  akú.  Niekedy  keď  mám  zlé  ráno, hodím  na seba prvú  vec,  ktorú  vidím, ale  stáva  sa aj opačný  prípad. Že  práve  vtedy,  keď sa cítim  pod  psa, snažím  sa  pekným  oblečením  (napríklad  šatami z  promócií)  privodiť si  optimistickejšie  pocity.

Včera som  behala po  obchodoch  a snažila som  sa  zohnať  si nejaké  pohodlné  nohavice,  ktoré  by neboli  teplákmi.  A našla som  jedny, čo  vyzerali  celkom v  pohode,  boli  z  modrého  rifľového  materiálu, mali  voľný  strih  a  gumu  v  páse. Ale  jedna  veľkosť  sa  mi zdala  až príliš  voľná a  o  jedno  menšie  mi boli  zas až  príliš úzke. Takže som  si  ich  nekúpila, lebo  navyše  mi boli  asi  o  dva  centimetre  príliš  krátke a ja  nemám  rada,  keď  mi je  na jeseň  zima na  členky. Ale  už  by  som  sa  asi  mala  na  hľadanie nohavíc  na chvíľu  vykašľať  a  radšej  sa zamerať  na to,  aby  som  sa  zmestila do  tých, čo  mám  doma. Lebo naposledy  som  normálne  rifle mala  na sebe  pred  viac  ako  dvoma  mesiacmi, a  to  bolo  po  týždni skoro ničnejedenia. Takže si  myslím, že  sa  právom  obávam,  že  keď prídu  naozaj chladné  jesenné  dni, nebudem  si  mať  čo  obliecť.

Ale  nejdem  predbiehať,  lebo  počasie  minimálne  na  ďalší týždeň hlásia  ešte  celkom  teplé. A  mám  taký pocit,  že  začínam  mať  chuť  tepláky  vymeniť  za  silonky  a sukňu.

Džejn.