Stehlík

Bola som v kine. Pôvodne som mala ísť s kamarátkou, ale nakoniec nemohla vtedy, keď sme sa dohodli. Ale ja som už mala vo svojej hlave všetko naplánované, tak som sa vybrala aj bez nej.

Videla som film Stehlík. Je to dráma, je tam pokus o samovraždu, a to je proste také moje. (Ale aj tak ma viac rozplakala jedna gay kiss a trailer, ktorý išiel pred Stehlíkom.) Celkovo sa mi ten film páčil, len mi miestami vadilo, že scény v ňom sú také krátke. Pôsobil na mňa útržkovitým dojmom a neviem, či sa mi to zdá, ale mám pocit, že v poslednom čase viac a viac filmov vsádza na kratšie scény. Možno to je kvôli udržaniu pozornosti diváka. A tu to možno bolo aj preto, že ten film je adaptáciou knihy, tak aby tam pomestili všetko podstatné, museli mať krátke a emočne nabité scény. Z kina som teda odchádzala so zmiešanými pocitmi, ale keď som nad tým filmom dnes ráno viac uvažovala, uvedomila som si, že jeho obsah aj herci sú môjmu srdcu blízki, takže mu prepáčim, že v ňom boli krátke scény, z ktorých som dve nevidela, lebo som fakt musela ísť na záchod.

Nakoniec som vlastne rada, že som na ten film išla sama, lebo aspoň som sa mohla v kine vyvaliť cez dvojsedačku a spraviť si pohodlie ako doma. Ak máte radi drámy, dve a pol hodiny voľného času a nečítali ste knihu, tento film odporúčam.

Džejn.