Predsemestrové blues

Nie, tento  rok  sa  nechystám  do  školy.  Vlastne  je  to  prvýkrát  po  dvadsiatich rokoch, kedy  v  septembri nenastupujem  do  materskej/základnej/strednej/vysokej školy.

Pociťujem  preto  jemnú  krízu. Ešte  stále  je  pracovať  osem  hodín  denne  pre  mňa nezvyk  a  ešte  stá le som  v  sebe  až doteraz  živila pocit,  že predsalen  do  tej  školy  znova pôjdem. Ale  akonáhle začne semester  bezo  mňa, je  to  stratené. Nesmútim  za stresom, ktorý  som  vždy  zo  školy  mala, je  mi ľúto iba za zvykom. A  možno  tak  trochu  za  vzťahom  žiakučiteľ, ked y  existuje  človek,  ktorý  je  platený  za to, že  sa snaží pomôcť  svojim  študentom. Nemám  síce  pocit,  že  by  mi  v  práci  nepomohli, keby  som  niečo potrebovala  vysvetliť.  Ale zrazu  sme  všetci  (naozaj)  kolegovia a  ja  sa  cítim  hrozne  blbá, keď niečomu nerozumiem  alebo  neviem,  ako  sa  niečo  robí.

Alebo  mi  možno  vadí to, že  som  nikdy  neriešila svoje  problémy  a teraz  je  už  neskoro  ísť  za niekým dospelým  a  povedať  mu,  že  mi je  zle.  Lebo  ja  som  zrazu  tá dospelá a  podľa všetkého  si  mám  svoje problémy  riešiť  sama.  Pred  des iatimi  rokmi, keď to  všetko  ešte  iba začínalo, som  mohla  zájsť za učiteľom,  ktorý  by  dokázal  pochopiť,  že som  decko, ktoré  si nevie poradiť samo  so  sebou  a  ponúkol by  mi  pomocnú  ruku.  Pomohol by  mi preklenúť  strach  z vyhľadania  odbornej  pomoci. (Alebo  si  t o aspoň  nahováram.) Ale  teraz  už  nikoho  nezaujíma, že  ja sa  možno  bojím  ísť  za  odborníkom, že neviem, ako  si  nájsť  správneho  terapeuta, že sa  nedokážem  donútiť  telefonovať  neznámym  ľuďom  a že  potrebujem  podporu  pri  každom  kroku  a nie  iba nasmerovanie a  prvé  potlačenie.

Zvyknem  počúvať  podcast  TWLOHA, kde  sa  snažia do  poslucháčov  vlievať  nádej  tým,  že  vedú rozhovory  s  ľuďmi, ktorí  bojujú  s  depresiou, úzkosťami, sebapoškodzovaním. A neustále  opakujú  tie isté  frázy  s  tým  istým  odkazom.  A ja  ich  počúvam, počujem,  ale  necítim. To, že  mi  niekto, kto  je  tisíce kilometrov  ďaleko  povie, že  robím  dnešok  lepším, nádej  je  skutočná  a  je  v  pohode  nebyť  v  pohode, mi pomáha  iba  trochu, aj  to  väčšinou  iba  vtedy,  keď  na tom  nie  som  príliš zle.

Lebo  keď na  tom  som  zle,  neuverím  ničomu, čo  mi hocikto  na svete  povie. Vtedy  uverím  iba  fyzickej prítomnosti  človeka a  primerane  silnému  objatiu.

Džejn.

P.S.:  Dnes  je  Svetový  deň prevencie  samovrážd.  Tak  nezostávajte  so  svojimi vtieravými zlými myšlienkami sami  <3