Koniec prázdnin

V nedeľu skončili letné prázdniny. Moje prvé, po ktorých už nenastúpim naspäť do školy. No myslím, že som si ich aj tak celkom užila. Hlavne tento posledný (predĺžený) víkend som dobehla väčšinu svojich cestovateľských plánov.

Síce som zase v letnej sezóne nestihla Aquacity Poprad, ale konečne som navštívila Maribor, Český Krumlov aj České Budejovice. Mám pocit, že všetky tieto miesta som mala na pláne snáď ešte od minulého leta. Tento rok si teda môžem povedať, že sa mi (zatiaľ) podarilo navštíviť 3 pre mňa nové krajiny - Estónsko, Lotyšsko a Slovinsko. Na budúci rok by som sa rada išla pozrieť do Litvy a Švajčiarska. A ako teda bolo v Maribore, Českom Krumlove a Českých Budejoviciach?

Začneme Mariborom. Na vlak v Bratislave som nasadla o 5:38, aj keď by som možno prípoj vo Viedni stíhala aj tým, čo išiel o hodinu neskôr. Ale nechcela som riskovať. O trištvrte na sedem som už sedela na hlavnej stanici vo Viedni a raňajkovala bagetu so šunkou a salámou, ktorú som zapíjala čajom, ktorý som si ráno ešte stihla uvariť. 7:58 mi išiel vlak smer Ľubľana (časť z neho dokonca končila až v Rijeke), z ktorého som okolo obeda vystúpila v Maribore. Následne som sa pomocou Google Maps zorientovala a vyrazila na kopec, odkiaľ mal byť pekný výhľad na mesto. No akurát v ten deň bol hrozne hnusný opar. Preto som sa rozhodla vyjsť iba do polovice kopca, niečo som pofotila a natočila a vybrala som sa dole do centra mesta. Videla som Františkánsky kostol, Mariborský hrad, Street Food Festival (na ktorom som sa neodvážila čokoľvek si vypýtať), až som dorazila na hlavné námestie. Odtiaľ to bolo na skok do Lush, potom som zablúdila k ďalšiemu kostolu, našla som aj Mariborskú univerzitu a vybrala som sa k rieke Dráva. Prešla som na jej druhú stranu, kde bolo nákupné centrum a v ňom Mekáč, v ktorom som si dala obed. Vrátila som sa do centra mesta k hlavnému námestiu, kúpila som pohľadnice aj poštové známky, poslala som ich a pomaly som sa pobrala naspäť na železničnú stanicu, keďže po štyroch hodinách skoro neustáleho chodenia v neskutočnom teple som už viac nevládala. Asi dve hodiny pred odchodom vlaku som to zapichla na stanici a celkom spokojne som čakala na vlak. Ten trochu meškal, ale bolo to iba nejakých 10 minút, ktoré sme cestou dohnali a do Viedne sme dorazili načas. O 22:16 sa pohol vlak z Viedne do Bratislavy, v ktorom som bola nastúpená a domov som došla asi o pol jednej v noci.

Ešte vo vlaku som sa dozvedela, že ocovi je celý deň zle, takže na ďalšie dva dni naplánovaný výlet sa určite nemôžeme vybrať v pôvodne plánovanej zostave. S nevlastným bratom som komunikovala kúpenie lístkov na vlak (pôvodne sme mali ísť autom, ale šoférovať takú diaľku sa bratovi nechcelo), ale po telefóne sme to akosi nezvládli a ja som si nechcela až tak príliš míňať mobilné dáta na vyhľadávanie vlakových spojení do Českého Krumlova, kde sme mali zarezervované ubytovanie z piatka na sobotu. Keď som teda v noci prišla domov, začala som na ÖBB hľadať spojenia, ale všetko bolo akosi príliš drahé. Zrušila som teda českokrumlovské ubytovanie a povedala som si, že ráno múdrejšie večera.

V piatok ráno ma zobudil budík o 7:30, následne som ja zobudila mamu a brata, že chcem ísť na prázdninové raňajky do Mekáču, na ktoré sme mali už fakt poslednú šancu. Rozospatí sme sa teda naraňajkovali v Mekáči a ja som po príchode domov ďalej hľadala spôsob, ako sa dostať do Českých Budejovic, v ktorých sme ešte stále mali rezervované ubytovanie zo soboty na nedeľu, za menej ako 50€ jedným smerom. A podarilo sa.

Výlet do Česka, ktorý som absolvovala s nevlastným bratom teda vyzeral nasledovne. V sobotu o 6:38 sme vyrazili z bratislavskej Hlavnej stanice na Wien Stadlau, odtiaľ jedným a druhým metrom na Wien Spittelau, odtiaľ vlakom do Českých Velenic a odtiaľ osobákom do Českých Budejovic. Po krátkom zvážení pre a proti sme sa rozhodli nastúpiť v Budejoviciach na autobus do Českého Krumlova, kam sme víťazoslávne dorazili o jednej poobede. Dali sme si dvojhodinovú prechádzku po centre mesta plnom turistov a o tretej sme už sedeli v autobuse naspäť do Budejovic. Podarilo sa nám bez problémov ubytovať sa a načerpať sily na to, aby sme sa vybrali na večeru a prechádzku centrom Budejovic. Večeru v reštaurácii Alchymista sme mali naozaj výdatnú a prechádzka bola príjemná, ale relatívne krátka, vzhľadom na to, že sme po celom dni cestovania už boli patrične unavení.

V nedeľu ráno sme si okolo ôsmej dali hotelové raňajky, ktorých sladkou bodkou bola výborná šiška. Mne sa ešte úplnou náhodou podarilo zladiť svoje tričko Vans x Vincent so šálkami v hoteli, ktoré mali na sebe potlače Van Goghových obrazov. Odubytovali sme sa a namierili si to do Juhočeského múzea, ktoré bolo od nášho ubytovania cez jeden prechod. Tam sme si pozreli výstavu Svět kostiček, kde boli všelijaké stavby z Lega a aj sme sa tam chvíľku zahrali a niečo si z Lega postavili. Ďalej sme sa išli prejsť k Vodárenskej veži, po ceste naspäť do centra mesta sme išli okolo firmy Koh-i-noor. Ešte pred obedom sme zašli do Turistického informačného centra kúpiť suveníry a vyliezli sme na Čiernu vežu, odkiaľ bol pekný výhľad. Na obed sme zakotvili vo vychýrenej reštaurácii Masné krámy, kde som si dala pravú českú sviečkovú. Po obede sme sa už vybrali smer vlaková stanica, po ceste tam sme si kúpili zmrzlinu a pred odchodom vlaku sme si ešte na chvíľu sadli na lavičku v blízkom nákupnom centre. Vlak nám odchádzal 14:09, aj keď hneď na začiatku cesty sme nabrali asi päťminútové meškanie. No prestup v Českých Veleniciach sme stihli, a potom vo Viedni sme dokonca stihli nastúpiť na skorší vlak, ktorý pol hodinu meškal. Domov sme teda dorazili asi o pol ôsmej večer.

Celkovo tieto dva výlety hodnotím veľmi pozitívne. Bolo síce potrebné veľa sedieť vo vlaku, ale v každom bola klíma a ani príliš nemeškali (teda až na ten posledný z Viedne do Bratislavy, čo nám ale prišlo veľmi vhod). Akurát mám pocit, že keby som tieto dva výlety uskutočnila za lepších poveternostných podmienok (rozumej, keby bolo menej ako 26°C v tieni), mohla by som si ich užiť o niečo viac.

Džejn.