Bojím sa spýtať sa

Jednou  z mojich  zlých  vlastností,  ktorá  mi robí v  živote  občas  až príliš veľkú šarapatu, je  jednoznačne to, že  sa bojím  opýtať  sa,  keď niečo  neviem. Lebo  si  myslím,  že svojím  vypytovaním  sa  iba  mrhám časom  druhých  ľudí.

Lenže  často  je  to  tak, že  viac  mrhám časom  druhých ľudí tým, že  sa neopýtam, keď mi niečo nie je jasné.  Tvárim  sa,  že všetko  viem, všetkému  rozumiem, potom  sa  zavriem  na záchode,  poplačem  si a  vzápätí sa  snažím dojsť  na  to, ako  spraviť  tú vec,  o  ktorej  som  sa  tvárila,  že  viem,  ako  ju spraviť.  Potom  sa  buď  osmelím a opýtam  sa  na  to, čo  potrebujem  vedieť,  alebo  svojou  nečinnosťou  donútim  človeka, aby  mi aj bez položenia  otázky  vysvetlil,  čo  neviem. 

Takto  mi teda trvajú  všetky  nové  veci  minimálne  dvakrát  dlhšie, ako  by  mohli,  lebo  čakám  na to,  že  mi niekto  prečíta myšlienky  a  povie  mi, čo  potrebujem  počuť  na to, aby  som  konečne  mohla začať  vykonávať  danú  činnosť.

Džejn.