Závislosť menom sebapoškodzovanie

Asi týždeň som mala nutkanie ublížiť si.

Prepadávalo ma v tých najdivnejších chvíľach. Napríklad keď som cestovala v električke. Alebo keď som sedela v práci pri stole a scrollovala som kód. Mám pocit, že do istej miery je toto nutkanie závislé od hudby, ktorú počúvam. Som si vedomá toho, že v mojom playliste nie sú príliš veselé pesničky. Viac si teda začínam všímať, pri ktorých pesničkách sa mi stáva, že nutkanie zosilnie. Ale asi ich z playlistu nevyradím. Len budem musieť obmedziť počúvanie hudby a radšej si pustiť podcast.

Predvčerom sa mi už zase nechcelo viac odolávať tomu nutkaniu. Viem, som blbá a asi blázon, lebo tí opakujú stále to isté a očakávajú iný výsledok. Ja vždy čakám, že keď si trochu ublížim, nutkanie prestane. Ale ono väčšinou zosilnie, až kým si fakt poriadne neublížim. Až vtedy nachvíľu stíchne. Predvčerom som si celé ruky doškriabala nástenkovým špendlíkom. Tak teraz musím v týchto horúčavách nosiť dlhorukávový sveter, lebo to vyzerá hrozne. Našťastie som väčsinu času vnútri, kde nie je až taký hrozný hic. A rany nemám príliš hlboké, takže dúfam, že do víkendu zmiznú.

Týmto aktom však moje nutkanie ublížiť si iba zosilnelo. A mňa prestáva baviť vyrábať si stále nové jazvy. Ale mám pocit, že sama sa toho nedokážem zbaviť. Kde sú meetingy pre ľudí, ktorí bojujú so sebapoškodzovaním, tak ako v amerických filmoch vídavame podporné skupiny pre alkoholikov a drogovo závislých? Potrebujem niečo také. Alebo aspoň niekoho, komu by som mohla napísať, keď budem v ruke držať žiletku alebo zapaľovač alebo plakať s rukou v otvorenej zásuvke či na drsnom povrchu.

Nejakú brzdu, ktorá dokáže kontrolovať moje výkyvy nálad.

Džejn.