Kapitola tridsiata prvá - Vecné dary

Dnes som mala promócie. Mama na ne pozvala svoje dve kamošky z vysokej školy a mne sa spočiatku tento nápad príliš nepozdával, ale nakoniec som bola rada, že ma M. prišla podporiť. A hlavne že mi pekne zaplietla vlasy.

Po ceremónii síce vyronila pár sĺz, ale možno to znamená, že ma nemá v paži. A to je fajn vedieť. Dali sme si spolu pár selfíčok a išli sme všetci ôsmi na neskorý obed, keďže promócie som mala o jednej. V reštaurácii som dostala dva náhrdelníky a nové hodinky, čo som pravdupovediac ani nečakala. A ešte aj dve veľké kytice.

Pôvodne ma malo prísť pozrieť deväť ľudí, teda nás malo byť dokopy desať, ale niektorých proste práca nepustila. Ja som si zobrala dovolenku a som nesmierne rada, že som aj tento pracovný týždeň mala iba štvordňový. Lebo s minimom energie kvôli nejedeniu a bolestiach krížov kvôli dlhodobému sedeniu som si fakt ďalší deň v práci nevedela predstaviť. Aj keď mám pocit, že som tam včera pokazila, čo sa dalo, ale budem to riešiť až v pondelok, oddýchnutá a naštartovaná do nového týždňa. (Neviem, koho chcem oklamať touto pozitivitou, ale nemyslím, že sa mi to príliš darí.) 

Odpustite iné zarovnanie ako zvyčajne, dnes sa mi nepodarilo dostať sa k vlastnému notebooku. Ale článok som si nedokázala odpustiť.

Džejn.