Kapitola dvadsiata prvá - Kyslý ksicht

Mama mi ráno vynadala, že sa tvárim, akoby som išla na popravu, tak som začala rozmýšľať, kedy dám v práci výpoveď. A potom som si uvedomila, že zatiaľ som tam ešte ani nič poriadne nerobila, takže nemám ako vedieť, či sa mi tu náhodou nakoniec nezapáči.

 

V medzičase sa však tak jemne nudím a keď sa nudím, zvyknem písať básničky. Táto je inšpirovaná mojím dnešným ranným pocitom, kedy som si bola istá tým, že sa na konci augusta môžem vykašľať na prácu, lebo veď by som ju popri škole nestíhala. 

Tých vzácnych pár sekúnd po zobudení
Kedy zabudnem, čo je svet
A žijem v opojení
Že povinností niet

Keď vnímam len napoly
A srdce ma nebolí
Za vecami
Ktoré nemám
Odvahu ovplyvniť

Vtedy je čas
Otvoriť oči
A vykročiť
Do ďalšieho nekonečného dňa

Well, tough luck, do žiadnej školy už zrejme nikdy chodiť nebudem. Keď som po práci prišla domov, zaplatila som si zdravotné poistenie za polovicu júna, pozrela som si diel This Is Us, spapala som hráškovú polievku, ktorú som si včera uvarila a idem ďalej pozerať. Blížim sa ku koncu druhej série a zrejme si medzi druhou a treťou sériou dám trochu oddych, lebo vo štvrtok vychádza nová séria Stranger Things. Tú si asi stihnem pozrieť celú za víkend a budem sa môcť vrátiť k This Is Us.

Chcela som ten seriál síce pozerať trochu pomalšie, nech mi dlhšie vydrží, ale nemôžem za to, že je taký dobrý. Psychicky sa pripravujem na zajtrajší ďalší deň v práci a teším sa, že je v piatok sviatok.

Džejn.