Kapitola trinásta - Realistické sny

Človek si poobede na dve hodinky zdriemne a stihne sa udiať toľko vecí... Mám v hrsti ponuku práce, kde mám začať od prvého júla. Keby som vedela, že to bude také ľahké, povedala by som, že chcem nastúpiť od augusta, prípadne až od septembra.

Ešte včera som bola v pohode, lebo som mala pocit, že v septembri nastúpim naspäť do školy. Pravdupovediac mám ten pocit stále, ale tá vidina práce to trochu narušila. Je normálne dúfať, že ma po troch mesiacoch, teda po skončení skúšobnej doby, odtiaľ vyhodia? Fakt nemám pocit, že som pripravená pracovať 8 hodín denne 5 dní v týždni. A reálne sa čudujem, že sú v pohode s tým, že pôjdem v lete na dve týždňové dovolenky. Lebo to by sa v skúšobnej dobe nemalo. Akurát mi to teda zoberie všetky dni dovolenky na tento kalendárny rok, takže žiadne jesenné prázdniny, žiadny predĺžený posledný augustový víkend, žiadny Štedrý deň doma. Ešte aj 1. a 15. september je nedeľa a 17. november taktiež. Ale to zas myslím až príliš dopredu, presne ako mám vo zvyku.

Prvá vec, ktorú som urobila, keď som si prečítala mail, že ma berú, je, že som sa hrozne rozplakala. Lebo toto znamená koniec detstva. Toto síce znamená peniaze, ale žiadny čas na výlety. Ale však čo, aj tak by som tie výlety nemala s kým podnikať. Keď smútok nad strateným detstvom opadol, začala som rozmýšľať nad tým, ako sa sakra budem stravovať a ako docielim, aby som nepribrala ešte viac, ako sa mi podarilo za posledného pol roka. Lebo ak to pôjde takýmto tempom ďalej, o chvíľu budem na hmotnosti spred troch rokov, z ktorej som krvopotne rok zhadzovala. Ale nič nie je večné, všakže. Len ma štve, že si budem musieť kupovať nové rifle, keďže tie veci, čo mi boli ešte pred rokom veľké, som nonšalantne odovzdala na SWAPoch, lebo som si naivne myslela, že ich už nebudem potrebovať. Na to, že rada priveľa rozmýšľam nad všetkým, čo sa môže stať, som na toto akosi nemyslela. Alebo som si možno myslela, že sa mi do roka podarí zmiznúť z tohto sveta. Ale na to som až príliš veľký zbabelec.

Spísala som si, čo všetko musím tento týždeň vybaviť, aby som teda mohla od budúceho týždňa nastúpiť. Stále som z toho nešťastná, ale nádej, že ma odtiaľ po troch mesiacoch vyhodia, umiera posledná.

Džejn.