Kapitola tretia - Dohadovanie pohovorov

Bola som dnes na churirgii, ale nechet na palci mi našťastie neufikli. Dostala som antibiotickú mastičku a pevne verím, že sa vyhnem tomu, aby som zas týždeň nemohla chodiť. Lebo viete, už sa psychicky pripravujem na to, že v pondelok pôjdem na Úrad práce a keby som tam mala dokrivkať, tak je to proste nepohodlné. A ja som veľmi (ale že fakt veľmi) pohodlný človek.

Ak mám byť úprimná, som celkom zvedavá, ako to na Úrade práce chodí. Že čo mi tam povedia, keď im poviem, že mám vybavené dva pohovory. Samozrejme, že nie je isté, že niektorú z tých prác dostanem a stále sa pozerám na ponuky na Profesii, ale aspoň by mohli oceniť, že sa snažím a nechať ma na pokoji. Aj tak chcem ísť na Úrad práce iba preto, aby som nebola úplná pijavica a nenechala som si rodičmi zaplatiť zdravotné poistenie za dva mesiace. Nie, že by som nejak silno chcela byť 8 hodín denne 5 dní do týždňa zavretá v práci, ale hovorím si, že peniaze sa mi zídu. Navyše, ak by som celé leto nemala čo robiť, tak sa asi zbláznim od nudy. A to nie je ideálny začiatok dospeláckeho života.

Ani som si nebola napísať svoje meno na chodník pred našu fakultu, lebo sa mi akosi stále nechce veriť tomu, že je už fakt po všetkom. 5 rokov ubehlo ako nič a možno som o niečo múdrejšia, ale o nič viac si nie som istá tým, čo chcem v živote robiť. Kým si hľadám prácu, aspoň trochu sa posnažím užívať si prázdniny, napísať kamarátkam, ktorým som sa dlho neozvala a pripraviť sa na možnosť, že od prvého júla predsalen do nejakej práce nastúpim. A budem dúfať, že potom prestanem byť permanentne nešťastná alebo si aspoň poviem, že som konečne ochotná zaplatiť za terapiu.

Mám teda veľké plány a nádeje pre svoj život, ale čo naozaj príde, ukáže až čas.

Džejn.