Kapitola ôsma - Protekcia môjho života

Rada pečiem a teraz mám na to čas a občas aj náladu. Včera večer som piekla obriu ovsenú sušienku, ktorá si mi podarila krásne vláčna a mäkkučká, nie ako tie polopripálené zo dňa predtým. Takže som si napravila chuť aj náladu a išla som spinkať.

Dnes ráno ma čakal ďalší pohovor, na ktorý mi meškal autobus, a potom som zistila, že vlastne neviem, do ktorej budovy mám ísť a trochu som zmätkovala. Ale aj s meškajúcim autobusom a jemným zmätkovaním som sa na ten pohovor dostavila načas. Rozprávala som celkom veľa, aj keď neviem, či úplne k veci. Čo ma však prekvapilo a pri čom som si znova uvedomila niečo, čo som vlastne už vedela, bolo, že sa ma pýtali, ako som sa dostala do jednej letnej práce, ako som sa dostala do druhej letnej práce, ako som prišla k téme na diplomovku a ako k tímovému projektu. A ja som zistila, že na všetky tieto miesta som sa dostala protekčne. Prvú prácu mi vybavila spolužiačka, druhú prácu mi vybavil spolužiak, vedúci tímového projektu ma poznal z predmetu na bakalárskom stupni (aj keď tam sme boli vlastne všetci, ktorých poznal, takže sa nechcem tváriť, že si nás vybral iba kvôli mne) a vedúci diplomovky ma poznal z tímového projektu. Takže v podstate som im toto na tom pohovore povedala, ani som to nevedela nejak krajšie zaobaliť, takže teraz neviem, čo si o mne myslia, ale už je to aj tak jedno. Toto bola akurát tá práca, ktorú by som asi najviac chcela, dokonca ma potešilo, že si tam ani nepípajú príchod a odchod z práce, čo napríklad v tej včerajšej mali tak, že aj keď išiel človek na obed, tak sa musel pípnuť, a to ma akosi nebralo. (Aj keď je to asi normálne.)

Keď som im dorozprávala o svojich predošlých skúsenostiach a prácach po známostiach, dostali sme sa k jemne programovacím úlohám. Prvou bolo napísať SELECT. Išlo to tam zo mňa ako z chlpatej deky, lebo posledný SELECT som písala asi pred tromi rokmi na skúške z databázových systémov. Ale nejak som sa postupne k tomu dopracovala, no fakt si ani nedovolím tvrdiť, ako na nich pôsobilo to, že som si vlastne ničím nebola istá. Druhou úlohou bolo napísanie krátkeho programu, v ktorom bol nejaký for a nejaký if-else. Tam som sa však tiež trochu zamotala, lebo sa to dalo spraviť viacerými spôsobmi a ja som začala akoby od konca, potom mi to nevychádzalo, a potom som to nejak dala dokopy. Ono problém bol trochu aj v tom, že som tieto úlohy mala písať na tabuľu. A keď som si prečítala tú druhú úlohu, tak som mala niečo vymyslené, ale nechcela som im to ani povedať, ani to začať písať, lebo som si nebola istá, či je to dobre. Tak som na to išla inak, zasekla som sa, musela som si napísať, čo vypisuje ten program, ktorý som zatiaľ napísala, a nejak ho potom upraviť. Pritom keď som sa nad tým po skončení toho pohovoru zamyslela, myslím si, že to možno o niečo zaujímavejšie riešenie, ktoré mi napadlo ako prvé, ale nebola som si ním istá, bolo správne. Len ja mám problém povedať nahlas, respektíve, napísať na tabuľu, kde to všetci vidia, niečo, čím si nie som istá. Lebo vždy, keď sa na to raz za čas odhodlám, je to zle.

Som človek, čo nad vecami veľa rozmýšľa, čo priznávam, že je niekedy na škodu, lebo overthinking nie je vždy ten najlepší prístup, ale ja sa iba snažím nerobiť chyby. Minimálne nie pred zrakom iných ľudí.

Džejn.