Kapitola deviata - Rozmaznaná

Samozrejme, že mi ponúkli práve tú prácu, o ktorú som nemala záujem. A samozrejme, že som odmietla. Lebo hej, som rozmaznaná. Ale reálne, koľko z vás by išlo do niečoho, z čoho máte zlý pocit, keď nemusíte?

Na niečo nové som sa však predsalen odhodlala. Išla som na jedno stretnutie, na ktoré som nemala čas ísť posledné asi tri mesiace, lebo vždy, keď sa konalo, mala som školu. Ale včera som to konečne dala a som fakt rada. Možno budem mať nových kamošov alebo aspoň ľudí, s ktorými sa budem môcť z času na čas porozprávať, a svet bude o niečo krajší. Teda aspoň na chvíľu, kým ich od seba neodplaším, ako to mám vo zvyku.

Dnes ráno som mala fajný workout - umývala som balkónové stoličky a stôl, a teda dalo to celkom zabrať. Už sa vidím, ako budem mať zajtra svalovicu a budem sa silno čudovať, z čoho. Ten stôl a stoličky som neumývala len tak. Dnes večer sa totiž konala grilovačka u mojej mamy v robote, kam zvyknem zájsť, lebo trochu socializácie mi nezaškodí. Som teda pani, že som dala dva večery po sebe medzi ľuďmi. To sa mi príliš často nestáva. Nie, že by som nechcela, len nie je s kým. Väčšine mojich kamošiek ešte neskončil semeter/majú prácu/bývajú ďaleko/nechcú ma vidieť, takže iba trpezlivo čakám na ten deň, kedy sa mi konečne podarí osláviť to, že som doštudovala. Aj keď aktuálne mám teda pocit, že taká poriadna oslava aj tak nemá šancu prísť, keďže so spolužiakmi, s ktorými som sa ešte pred dvomi rokmi aspoň ako-tak bavila, som neprehovorila tento školský rok snáď ani jednu súvislú vetu. Ono je to asi celé moja chyba, ale samozrejme ma to aj mrzí, lebo som tak trochu dúfala v nájdenie kamošky na celý život, tak ako si tú svoju našla na vysokej škole moja mama.

Ale asi mi dlhodobé kamarátstva s ľuďmi, ktorí sa aspoň raz za mesiac objavujú v Bratislave a chcú sa so mnou vidieť, nie sú súdené.

Džejn.