Kapitola desiata - Nostalgický plač
Včera som pozerala Chart Show a niekoľkí Superstaristi tam spievali pesničku Kým vieš snívať. Vyhŕkli mi najprv nostalgické slzy, potom som sa rozplakala trochu viac. Chýbajú mi tie časy. Od roku 2005 sa toho zmenilo fakt veľa.
Taktiež som sa včera z videa Johna Greena dozvedela, že seriál Looking for Alaska bude premiérovať už v 18. októbra. Bola som si skoro istá, že to skôr ako budúci kalendárny rok nebude, takže táto informácia ma neskutočne milo prekvapila. Plakala som, lebo vám ani neviem povedať koľkokrát som dúfala, že už-už bude film a stále nebol. A teraz už naozaj natáčajú seriál, čo je jednoznačne lepšie ako film a dovoľujú Johnovi Greenovi do toho trochu kecať a robiť rozhovory s hercami a celé je to proste krásne. Tá kniha je krásna, ten príbeh je krásny, tie vzťahy medzi postavami sú krásne a som naozaj veľmi zvedavá, ako spravia ten seriál. Mám veľmi veľké očakávania.
Včera som teda bola jemne rozcítená a dnes ráno ma znova čakal pohovor. Medzitým mi prišli reakcie na životopisy, ktoré som poslala už ani neviem kedy, ale fakt už aktuálne nemám chuť absolvovať ďalšie pohovory. Dávam si týždeň oddych a buď od 1. 7. niekam nastúpim, alebo rozbehnem ďalšie kolo posielania životopisov až potom.
Z pohovoru som išla k mame do roboty na obed, lebo som pred pohovorom ani neraňajkovala a nevedela som, čo by som si doma uvarila. Potom som išla domov, ľahla som do postele a prespala som asi dve alebo tri hodiny. Následne sa mi podarilo mamu vytiahnuť na jedlový festival, kde sme si dali Pastrami sendvič, tri malé donuty a ľadový čaj. Ešte sme sa zastavili aj v meste na talianskom festivale, lebo odtiaľ každý rok kupujem také príšerne sladké koláčiky, ktoré máme doma radi.
Po jemnom výletíku nasledoval chill so seriálom Trinkets, ktorý už asi dnes konečne dopozerám. A fakt by som si mala prečítať knihu Požierači neba, ktorú mám požičanú a musím ju v pondelok vrátiť do knižnice, ale akosi sa mi nechce.
Džejn.
Z pohovoru som išla k mame do roboty na obed, lebo som pred pohovorom ani neraňajkovala a nevedela som, čo by som si doma uvarila. Potom som išla domov, ľahla som do postele a prespala som asi dve alebo tri hodiny. Následne sa mi podarilo mamu vytiahnuť na jedlový festival, kde sme si dali Pastrami sendvič, tri malé donuty a ľadový čaj. Ešte sme sa zastavili aj v meste na talianskom festivale, lebo odtiaľ každý rok kupujem také príšerne sladké koláčiky, ktoré máme doma radi.
Po jemnom výletíku nasledoval chill so seriálom Trinkets, ktorý už asi dnes konečne dopozerám. A fakt by som si mala prečítať knihu Požierači neba, ktorú mám požičanú a musím ju v pondelok vrátiť do knižnice, ale akosi sa mi nechce.
Džejn.