Kapitol štvrtá - Mekáč na večeru

Po dlhšom čase som sa dnes stretla s T. Posedeli sme a pokecali, dokopy sme spolu strávili asi tak 3 hodiny. Dali sme si najprv zmrzlinu, potom večeru v Mekáči. Mám pocit, že som už celkom dlho nemala jedlo z Mekáču, ale asi to nebude tak úplne pravda. Lebo viete, pocity často klamú. A ja mám fakt zlú pamäť.

Keď som počas zimného semestra 2017 brala antidepresíva, nemala som na konci semestra problém spomenúť si, čo sa dialo počas semestra. Viem, že ma to vtedy fakt prekvapilo. Lebo namiesto hmly, na ktorú som už bola zvyknutá, som si pekne vedela pospomínať, čo som ktorý týždeň robila. Pamätala som si predmety ako celky a bolo to jedinýkrát, kedy som vyplnila evaluáciu predmetov. Nikdy predtým ani potom (keď som lieky vysadila) som sa nedokázala rozpamätať na uplynulých pár týždňov natoľko, aby som sa k nim vedela dostatočne vyjadriť. Občas mám pocit, akoby mi ani poriadne nefungovala hlava.

Včera večer som namiesto oslavovania ukončenia štúdia so spolužiakmi, bola u M. na záhrade. Trochu ma doštípali komáre, ale po nastriekaní sa repelentom, sa to dalo prežiť. Celkovo mám ale pocit, že nie je čo oslavovať. Lebo veď vlastne sa nič nezmenilo.

Džejn.