Trpkosť

Keby som mala vo zvyku odchádzať, už by som bola mŕtva.

Aspoň tak si ospravedlňujem svoju neschopnosť opustiť byt, v ktorom som vyrastala, či dať výpoveď v práci, ktorá mi lezie na nervy. Neodišla som z vysokej školy, aj keď som ju nezvládala, nešla som na iné gymnázium, lebo budovu toho som už poznala zo základnej školy, neodišla som z tohto mesta, lebo každé iné mi je cudzie. Išla som po vytýčenej ceste a prišla som na jej koniec. Ďalej je už iba neistota, ak chcem pre seba niečo viac ako doživotný pocit uväznenia.

Zo situácie, ktorá zrazu začne byť nepríjemná či nebezpečná, ujsť dokážem, no táto životná nespokojnosť nikdy nebola až tak na hrane. Je iba otupujúca a nezaujímavá. Nebezpečné by to začalo byť práve vtedy, keby som sa chcela postaviť na vlastné nohy. Vtedy by som cítila nutkanie utekať.

Vraj to nie je o veľkých rozhodnutiach, ale o takých malých každodenných. No ako si z malých rozhodnutí človek kúpi byt? Nikdy som nevynikala trpezlivosťou, iba trpením okolností, z ktorých sa ťažko uniká. A tú trpkosť som si vždy kompenzovala niekde inde. Možno je iba na rade nájsť si inú kompenzáciu ako sú peniaze. Len ktovie, čo by to mohlo byť.

Viem, že nie som unavená, iba nekonečne unudená a odmietajúca spraviť s tým čokoľvek, čo by malo naozajstný dopad.

Nea