Rezignácia

Zima ma vždy zastihne nepripravenú. Každý rok dúfam, že nebudem potrebovať zimné topánky, termo oblečenie, otepľovačky, hrubý sveter, teplý šál a iné serepetičky. No každý rok napriek tomu príde čas, kedy si prajem, aby som mala oblečenie vhodné do zimy.

Vravím si, že veď aj tak väčšinu času trávim vnútri, v krásnych 23 stupňoch Celzia, tak prečo by som mala míňať peniaze za teplé oblečenie a topánky. Ale ten presun z jedného vnútra do druhého je skrátka neúprosný. Neznášam to. Neznášam, keď sa na von musím naobliekať, a potom vnútri si tie veci nemám kam odložiť. Neznášam, že mám pocit, že by som si pomaly mala do nákupného centra doniesť druhé topánky, aby som sa tam neuvarila v tých na von. Neznášam červené líca a studené stehná, neznášam, že vonku sa zase nedá žiť.

Obdobie prívetivého počasia ubehne vždy tak hrozne rýchlo, hlavne keď je človek polovicu piatich sedmín dní v práci. Je to nechutné, som z toho smutná, je mi z takejto existencie zle. Hovorím si, že keby som mala viac voľného času počas časti dňa, kedy je vonku svetlo, dokázala by som robiť aj niečo iné ako chodiť nakupovať. Ale to sa asi nikdy nedozvieme, lebo sa to nikdy nestane. Aj keby som nemala prácu, zrejme by som pracovné dni trávila hľadaním si ďalšej. Lebo by som nejakú musela mať. Lebo ak nechcem pracovať, tak musím zaplatiť. A ja nemám ako zaplatiť.

Myslím, že sa blížim k tomu, aby som tak naozaj úplne rezignovala. Aby som už nikam s nikým nechodila, ani sa nepokúšala chodiť. Aby som už iba pozerala telku, jedla, spala, pracovala, scrollovala a občas si možno prečítala nejakú knihu.

Nea