Dvojjazyčnosť

Nie som v koži aktuálne násťročných ľudí a nikdy nebudem, ale ich anglicko-slovenské rozhovory ma desia.

Dokážem sa vžiť do situácie obklopenosti anglickým obsahom, no asi si nedokážem predstaviť, aký veľký to na nich malo vplyv, keď boli malí. Ja som v detstve pozerala rozprávky a seriály nadabované do slovenčiny, prípadne češtiny, a tipujem, že oni asi ani nie. Vyrastali a stále vyrastajú v dobe Youtubu, Netflixu, iných streamovacích služieb a všelijakých sociálnych sietí, kde je väčšina vecí po anglicky. A zrejme ich to poznačilo.

Alebo je to úplne inak a angličtinu berú odinakiaľ ako z internetu. Napríklad, pokiaľ viem, v ostatných rokoch sa veľa rodičov snaží, aby ich deti boli bilingválne, preto sa ich už odmalička snažia viesť k jazyku, vo väčšine prípadov zrejme k angličtine. A to jednak tak, že ich dajú do školy, kde sa rozpráva primárne po anglicky, a zároveň sa s nimi rozprávajú po anglicky aj doma. Mne raz moja mama povedala, že ľutuje, že nás s bratom nedala do anglickej škôlky. Ja to rozhodne neľutujem. Myslím, že som tej angličtiny aj tak mala dosť. Už aj v škôlke, potom vo všetkých ročníkoch základnej školy a gymnázia. A samozrejme anglické Youtube videá postretli aj mňa. Síce určite v menšom množstve ako terajšiu generáciu mladých, ale predsa. Nehovorím ako niekto, koho je angličtina rodným jazykom, ale mám základy a keby bol dôvod a príležitosť, myslím, že by som sa dokázala rozhovoriť a pochytiť nejakú novú slovnú zásobu. 

Anglické frázy a slovíčka vždy do slovenčiny prekĺzali, ale už sa mi párkrát stalo, že som niekde vonku začula anglickú konverzáciu dvoch mladých ľudí a o pár minút začali zrazu hovoriť po slovensky. A to sa mi zdá také trochu smutné.

Nea